ROZHOVOR: Anna Malá našla brata v márnici
August 1968 sa zapísal do Československej histórie krvavými písmenami. Medzi desiatkami obetí ruských okupantov bol aj Jozef Bonk (†19) z Hôrky. O dni, keď prišla o brata, rozpráva Anna Malá.
**Ako si spomínate na udalosti toho augustového dňa? ** I keď už odvtedy prešlo 44 rokov, spomienky sú stále bolestivé. V ten strašný deň som tu bola s mamkou. Nechceli sme veriť tomu, čo sa stalo. Môj brat mal byť v Krajnej Poľane na týždňovej robote, takže to bol pre nás šok, keď sme sa horko-ťažko dostali do Spišskej Soboty a našli ho v márnici.
**Viete, čo presne sa stalo? ** Len z rozprávania. Tí, ktorí boli toho svedkami, nám povedali, že brat išiel po ulici a trafila ho guľka z dela. Viacerí boli ranení, ale on tak nešťastne, že sa mu už nedalo pomôcť. Doktori sa veľmi snažili, ale mal prestrelenú pečeň.
**Čo sa dialo následne potom? ** Nastalo veľmi smutné obdobie. My sme nemohli povedať ani slovo, napriek bolesti sme museli byť ticho, lebo viete, ako to vtedy bolo – postavili a odstrelili. Tak sme radšej sklonili hlavy. Ja som síce nosila na to tragické miesto kytičky, ale neskôr ma upozornili, aby som to nerobila, pretože ma sledujú. Tak som prestala. No a Dubček vtedy nariadil vojenský súd, keďže brat v tom čase dostal povolávací rozkaz k tankistom. Už to však nedotiahol, pretože mu to Moskva nedovolila, a preto to ostalo tak.
Bola vaša rodina za to, čo sa stalo vášmu bratovi, niekedy odškodnená? Po rokoch naša vláda chcela pozostalých odškodniť, avšak len najbližších príbuzných. Naši rodičia už nežili a my ako sestry sme tak nedostali nič. Hoci peniaze by nám veľmi pomohli. Chceli sme dať opraviť pomník na cintoríne a tiež dať urobiť pamätnú tabuľu. Tá, ktorá tam bola ako prvá, tá je teraz u mňa doma, ako u najstaršej sestry, keďže ju predseda vtedajšej komunistickej strany v Poprade dal rozbiť. Švagrovia ju zlepili a doniesli domov. Dnes je tam iná tabuľa vďaka našej organizácii. Aj my ako rodina sme prispeli. Tabuľa hovorí o tom, že v 68. roku bol zastrelený sovietskym vojskom.
**Ani po 44 rokoch sa zrejme nedá zabudnúť. ** Určite nie. Každý rok sa stretne celá naša rodina a pripomíname si tie ťažké dni a udalosti roku 1968. Prichádzajú aj iní, ale mládež vie veľmi málo o tom, čo sa vtedy stalo, pretože ministerstvo kultúry ani školstvo sa nesnažia o to, aby to vedela.
Poprad24/Monika Vengrínová Foto: Peter Handzuš Video: Peter Handzuš
