AUF WIEDERSEHEN, „BILINKY“!

Zdroj: Spojená škola, Ul. Dominika Tatarku, Poprad

Je slnečno, vo vzduchu cítiť čerstvý závan slobody a prašných ciest otvoreného sveta. V galérii je nová výstava. Ľudia si s ľahkým úsmevom šepkajú, že takú tam ešte nemali – a skutočne, nemali.

Tretí májový piatok by ste v Poprade naozaj započuli Chopina a Tatranská galéria naozaj uviedla novú, netypickú expozíciu. Návštevníci však neobdivovali obrazy, fotografie či sochy. Prišli sa pozrieť na niečo iné. Na niekoho. Prišli sa pozrieť na nás.

Inokedy popradské srdce umenia sa stalo miestom, kde si dva národy znova podali ruky. Kde významne visela nielen slovenská, ale aj nemecká vlajka. Kde sme si my piataci prišli vyzdvihnúť to, na čo sme čakali päť rokov. Galéria v ten deň privítala našich rodičov, našich učiteľov, našich hostí a nám maturantom (v počte 33) pripravila finálnu spomienku na strednú školu.

Päť rokov nás „bilinky“ učili, ako pochopiť svet, ako sa pozerať s otvorenými očami a ako sa vždy snažiť vidieť viac. Učili nás o živote, o ľuďoch, no najviac nám prezradili o nás samých.

Keď sme potrebovali vysvetlenie, dostali sme ďalšiu otázku. Keď sme chceli odôvodnenie, postavili pred nás novú prekážku. Keď sme si mysleli, že sa začíname strácať, ukázali nám, že na to, aby sme sa mohli nájsť, musíme chvíľu slepo blúdiť.

Aby sme potom, v deň, keď už naozaj odchádzame, keď robíme prvé kroky do neznáma, necítili strach ako pred piatimi rokmi, ale odhodlanie. Aby sme vo chvíli, keď dostaneme maturitné vysvedčenia, mohli tým, ktorí nám ich dávajú, pevne stisnúť ruku a sebavedome pozrieť do očí. Aby nám v srdciach mohla biť hrdosť a neutíchajúco sa ozývať nádej.

Zmaturovali sme, v rukách pevne držíme ťažko vybojované maturitné vysvedčenia a azda rovnako pevne uchopíme aj naše životy.

V to májové popoludnie zaznelo mnoho príhovorov, vypočuli sme si vety, ktoré sa nám budú, dúfam, pripomínať vždy v ten správny čas. Šťastie nám do života nepriali len naše pani učiteľky a páni učitelia, ale aj naša pani riaditeľka, pani predsedníčky maturitných komisií či pán konzul nemeckého veľvyslanectva. Prihovoril sa nám aj vedúci nemeckej sekcie pán Bernhard Wimmer, pre ktorého je tento rok na našom gymnáziu tiež posledný. Povedal nám, aby sme išli do sveta a pretvorili ho podľa seba, tak, aby sa nám páčil.

Tak teda ideme.

Znova počuť Chopinovu Polonézu. Hrá mi v hlave rovnako jasne ako v ten piatok a spolu s ňou počujem aj slová, ktoré vo mne na slávnosti zarezonovali najviac. Úryvkami z textu, ktorý sa našiel v Katedrále svätého Pavla v írskom Baltimore sa s nami rozlúčila naša triedna pani učiteľka.

Buďte hrdí na svoj úspech a usilujte sa, aby ste postupovali. Majte však ustavične na mysli, že osud sa môže každú chvíľu zvrtnúť.
Choďte svojou cestou bez náhlenia a chvatu a usilujte sa nájsť pokoj v sebe.
Svet je ešte vždy pekný. Skúste na ňom žiť a byť šťastní.

Tak teda ideme.

Auf Wiedersehen, „bilinky“!

Lucia Vlčeková, V. F

(PR) – Za obsah a fotografie zodpovedá objednávateľ tejto správy