Mám na to dôvod: mám šesť detí

Tí, ktorí majú radi svoje deti, vedia, aká silná je motivácia zabezpečiť uspokojenie ich potrieb. Ja chcem, aby mojich šesť deti a moje budúce vnúčatá mohli byť hrdé na Slovensko a túžili tu zostať. Aby tu boli šťastné a mohli sa sebavedomo a hrdo pozrieť komukoľvek do očí a povedať: „Som Slovák.“

Pavol Gašper
Ilustračný obrázok k článku Mám na to dôvod: mám šesť detí
Foto: Pavol Gašper

Keď som bol dieťa, páčili sa mi konkrétne povolania a o abstraktnejších profesiách som nemal ani potuchy. Politika bola pre mňa veľkou neznámou – boli to len mená prezidentov a ministrov, ktoré sa zjavovali v televízii a rozhlase. Nerozumel som pojmom ako oficiálna návšteva a bilaterálne rokovanie. Všetko to bolo pre mňa ako španielska dedina a nechápal som, prečo chcú mať môj otec aj starý otec pokoj, keď sledujú správy a už vôbec som nechápal, ako ich to môže zaujímať. Na základnej škole nás na občianskej výchove skúšali zo správ. Ak sme ich vedeli najmenej päť, bola jednotka. Ak štyri, dvojka.

Na strednej škole som začal vnímať medzinárodné vzťahy a rozpory medzi socialistickým a imperialistickým táborom. Pritom som sa čudoval, čo to v škole tárajú, keď nám do nemoty hovoria, že my sme budúcnosťou národa a my budeme riadiť túto zem.

Na vysokej škole som vedel, že na „ideologických“ predmetoch chcú počuť opak toho, čo je rozumné a ľudia z vysokej politiky boli pre mňa truhlíkmi.

Ako vedecký ašpirant – dnes doktorand – som sa začal stretávať pri konzultáciách s profesorom ekonómie. Ten len zakrútil nado mnou hlavou a s uznaním povedal: „Chlapče, ty si sa minul povolaním. Ty si sa mal stať ekonómom.“ V tom čase som zistil, že spoločenské vzťahy ma bavia, ale stále to bolo pre mňa piate koleso hrkotajúceho voza, na ktorom rozvinutý socializmus napredoval na svojej ceste ku komunizmu.

Po 89.-tom som si viac začal všímať, čo to vlastne tí politici vystrájajú a ako manipulujú verejnosťou sľubujúc čokoľvek, čo im zabezpečí prístup k moci. Pamätám si výrok: „To nie je hra o fazuľky – tu ide o moc.“ Ako to myslel on aj jeho nasledovníci, som začal s odstupom času čoraz jasnejšie vnímať na pozadí privatizácie, deblokácie ruského dlhu alebo najnovšie nástenkových a opičích káuz.

Sme im všetkým na smiech a občas mám dojem, že nás využívajú len ako hygienickú pomôcku: použiť (pri voľbách) a zahodiť. A mi im stále rovnako naletíme na výroky typu „nikto vám nemôže dať to, čo vám ja môžem sľúbiť“. Život ma naučil, že ak niekto zrazu sľubuje polepšenie sa, pozitívnu zmenu, prípadne robí nejaké kroky na zlepšenie a zmierenie sa, treba byť extrémne opatrný. Ja som sa v takýchto prípadoch temer vždy sklamal. Bolo len niekoľko výnimiek, kedy sa človek úprimne obrátil k Bohu a zmeny prišli. Postupne a bez sľubov. Jednoducho sa prejavili.

Začalo mi teda vŕtať v hlave, ako by to mohlo ísť lepšie. Veď v histórii sú aj pozitívne osobnosti. Čím viac som o tom rozmýšľal, tým viac som zisťoval, že všetko v našej politike sa dá robiť lepšie, s rešpektom k človeku ako vzácnej bytosti a k jeho potrebám a majetku. Pri priateľských rozhovoroch sa ma viackrát spýtali, či nechcem byť politikom. Postupne som začal pripúšťať, že by to bolo možné a začal som sondovať, ako sa to dá. Dostal som sa k prominentným politikom, ľuďom z europarlamentu a nášho parlamentu, kde som si mohol overiť, že na to nejdem zle. Tu sa predo mnou vynorila možnosť kandidovať v komunálnych voľbách. Bol som prekvapený, koľko známych mi fandí, koľko ľudí túži, aby sa politika vymkla z rúk politikov a aby blaho človeka nebolo „konečným“ cieľom snaženia, ale aby ČLOVEK bol NA PRVOM MIESTE. Deti ma už tak veľmi nepotrebujú, tak som sa rozhodol:

Chcem byť dobrým politikom. Takým, ktorý naozaj ľuďom slúži. A myslím to vážne. Mám na to dôvod: mám šesť detí.

Zdroj: Dnes24.sk