Tomáš Klus: Začíname žiť v hrozne dobrom svete
Má 26 rokov, na konte tri albumy so svojou Cílovou skupinou a jeho meno sa začína skloňovať častejšie ako meno Karel Gott. Najnovší český Zlatý Slávik Tomáš Klus vypredáva koncertné sály a srší humorom. Rozhovor s ním sme si preto rozhodne nemohli nechať ujsť.
Mladý spevák, ktorý sa o mesiac stane otcom, svoju kariéru odštartoval raketovou rýchlosťou. V priebehu necelých dvoch rokov nahral so svojou skupinou tri albumy, absolvoval stovky koncertov a v roku 2012 po sedemnástich rokoch dokázal predbehnúť Karla Gotta a stať sa tak novým českým Zlatým Slávikom. V rámci tohtoročného česko-slovenského turné tiež navštívil Poprad, kde sme mali možnosť v príjemnej komornej atmosfére porozprávať sa s ním i s ďalším skvelým hudobníkom Jiřím Kučerovským, ktorý Tomášovi sekunduje spevom i na gitare a rozhodne mu rovnako nechýba ani zmysel pre humor.
Keďže sme v krásnom kraji pod Tatrami, nedá mi ako prvé sa
opýtať, aký máš k Popradu a k Tatrám vzťah…
Tomáš: Ja mám k Popradu veľmi pekný vzťah, lebo
mamka mi už od malička hovorí: „Musíš se s tím nějak poprat“, takže
ja mám ten Poprad tak nejako zažitý. =) Ale naozaj vážne, ja som sem jazdil
často, pretože môj otec miloval hory a Tatry pre nás boli najdostupnejšie.
A teším sa, že budem mať znova príležitosť sa tu poprechádzať.
Takže teraz k tej hudbe. Spomínaš si na svoje hudobné
začiatky?
Tomáš: Moji rodičia boli nadšení muzikanti, ale
nikdy nemali žiadnu kapelu.
Jirka: Nehrali závodne. =)
Tomáš: Presne tak, nehrali závodne, boli to
amatéri. Ale keď som videl, že otec hrá na gitaru, tak som začal tiež.
Potom som však na nejaký čas prestal a keď som sa zrazu dostal do Prahy, kde
som bol sám s gitarou, znovu som začal hrať. Tak sa to nejako stalo a zrazu
jazdím napr. do Popradu na koncert, takže je to také vtipné. Ale je to
veľmi príjemné.
Dnes je teda z teba úspešný spevák a gitarista. Kedy si sa
rozhodol, že sa hudbou budeš živiť?
Tomáš: Keď som si zlomil ruku. I keď to nebolo
úplne presne časovo naviazané, ja to dávam do súvislosti. V tom čase som
bol vrcholový športovec, ale keď som spadol z koňa a zlomil som si ruku,
uvedomil som si, že toto nie je to, čo chcem robiť. Túžil som po niečom
inom. A tak som začal hrať divadlo a následne na to robiť i hudbu.
Jirka: A namiesto rúk teraz lámeš „srdce
dívek“.
Tomáš: (smiech) Srdce dívek, to je u nás taká
rastlinka. Srdce dívek obecní.
Jirka: Vyskytuje sa väčšinou v povodí.
Nie si však sólo spevák, máš i svoju Cílovou
skupinu…
Tomáš: Áno, sme štyria. My dvaja s Jirkom, plus
dve zvieratká. =) Jan Lstibůrek, ktorý hrá na kontrabas a Petr Škoda so
svojim cajonom. To je taká krabica, na ktorej sa sedí a bije sa do nej.
A keď na tom hrá, vyzerá ako opica. =)
Máte teda na konte tri albumy. Čo je na nich?
Tomáš: Máme tri radové albumy, na ktorých sú,
vážení priatelia, piesne klasického typu. Sú to piesne, ktoré môže
naspievať ktokoľvek z vás, akurát s tým rozdielom, že som ich napísal
ja a Jirka tam hrá na gitaru. Takže je to také obyčajné, nie je na tom nič
výnimočné, nič zvláštne, ale zároveň to môže niekoho potešiť,
niekoho rozplakať.
Jirka: Čo sa prvého albumu týka, je tam veľmi
dobrý pomer cena/výkon. Je lacný a je na ňom veľa pesničiek.
Tomáš: Na rozdiel od toho posledného, tretieho
albumu, ktorý je o dosť drahší a je na ňom podstatne menej piesní.
Jirka: Ale zase tie piesne sú také iné. To je
taký trend.
A napriek tomu, práve váš posledný album Racek z roku
2011 dosiahol nevídaný úspech. Za viac ako 50 tisíc predaných kusov tohto
nosiča ste získali Diamantovú platňu. V dnešnej dobe napaľovania a
sťahovania piesní z internetu je to skutočne výnimočné. Čomu tento
úspech pripisujete?
Jirka: Naši fanúšikovia asi nevedia sťahovať.
=)
Tomáš: (smiech) Ja si myslím, že je to tým, že
sa nám v nich podarilo niečo osloviť. Niečo, čo sa iným nepodarilo. Ja si
to neviem vysvetliť, ale zamýšľam sa nad tým. Dostávame veľa cien, napr.
spevák roka, i keď speváci nie sme. A za to, že to ľudia robia, im veľmi
ďakujeme. Pretože my sme o to nikoho neprosili, nikdy sme nikam nepísali,
že sa zúčastňujeme tej, či onej súťaže, ľudia to skrátka urobili sami.
A myslím, že práve preto si aj kupujú ten album. Chcú nám povedať
„ďakujeme, že ste tu a preto si kúpime váš album“. A my chceme
povedať, že si to veľmi vážime, že to vidíme, počujeme a cítime.
Jirka: Ja si tiež kupujem albumy niektorých
hudobníkov. Keď sa mi niečo páči, tak si kúpim album.
Tomáš: Tiež dobrý chlapec.
Tri albumy vám ale určite nestačia. Kedy plánujete
ďalší?
Jirka: Štvrtý snáď bude tohto roku. Natáčanie je
naplánované na september a do Vianoc by sme ho chceli vydať.
No dobre a čo váš voľný čas?
Tomáš: Ja mám napríklad rád zvieratá. Mojim
najobľúbenejším zvieraťom je jak.
Jirka: Ja veľmi nemám rád zvieratá.
Tomáš: Tak ty si mal tú korytnačku. To bolo
skvelé, vždy sme jej hádzali žabičky.
Tomáš, ty si spomínal, že skôr, ako si sa dostal k hudbe,
riešil si divadlo a filmy. Takže si vyštudoval herectvo. Čo teraz
s tým?
Tomáš: No, to sa stalo, ale teraz to všetko
odmietam, pretože budem otcom a to je oveľa lepšie ako herectvo. Na DAMU som
ale išiel zrejme preto, lebo som tak v poslednej dobe vypozoroval, že sa
potrebujem vyrebelovať. Ja som totiž veľmi dlho nebol v puberte. Dostal som
sa do nej asi v devätnástich rokoch a povedal som si, že sa musím vzoprieť
svojmu osudu v zmysle toho bujarého teenage veku. Rozhodol som sa vzoprieť
očakávaniam rodičov a okolia, kedy všetci zo mňa chceli mať vrcholového
športovca, študenta FTVS a následne trénera. Ja som si však povedal, že
toto nechcem. No a od kariéry športovca bolo najďalej herectvo. Tak som sa
k tomu dostal. Ja ale vlastne nie som hercom, to sa nedá naučiť. Talent sa
nepridáva do niečoho, to nie je ako káva, že by to tam dávali. Takže ja
som vlastne príliš nadšene dotknutý svetom divadla na to, aby som bol
skutočný herec.
Ako teda vidíš svoju budúcnosť? Bude to hudba,
film…?
Tomáš: Ako vidím svoju budúcnosť? Vy to fakt
chcete vedieť? =) Moja budúcnosť s tým všetkým, čo teraz robím, nemá
vôbec nič spoločné. Ja kdesi v diaľke vidím chatrč na pobreží oceánu.
Boli by tam vlny, na ktorých sa dá surfovať. Každé ráno by som sedel na
priedomí a čakal na príliv. A keď by som videl, že vlny sú už tak
akurát, tak by som sa na ne rozbehol a tak do dvanástej by som jazdil, potom
by som si dal niečo na obed. Možno kokosové mlieko.
Jirka: Ale je otázka, či by nebol odliv.
Tomáš: No, aj to je možné. Ja to ešte nemám
úplne dotiahnuté. =) Ale to je ešte ďaleko. Do tej doby chceme vydať ten
album, tak uvidíme.
V súčasnosti so svojou priateľkou Tamarou Kubovou, finalistkou
Hlas Česko-slovenska čakáte bábätko. V minulosti však istý čas bola
tvojou priateľkou Ewa Farna, ktorá je dnes známa ako porotkyňa Superstar.
Ako vnímaš jej účinkovanie v tejto porote?
Tomáš: Ja to veľmi nevnímam, pretože túto
súťaž veľmi nesledujem. Avšak z ukážok a z toho, čo som sa dozvedel a
čo mi bolo poslané, keďže my sme s Evičkou neprestali byť kamarátmi a
máme i jeden druhého medzi priateľmi na facebooku, si nie som istý, či
ľudia chápu, že tá Eva je tam skutočne taká, aká je. Lebo dnes každý
podozrieva každého, že na neho niečo hrá. Ale Eva je tam taká skutočná.
Ona je vážne taká bláznivá. To som na nej miloval a stále milujem, že je
taký blázon. Mám však strach, aby si to ľudia nevyložili blbo a aby ju
nezačali podozrievať z toho, že sa predvádza. Ale ona sa skutočne
nepredvádza, ona taká je a to je na nej strašne pekné.
Ty si sa v minulom roku stal českým Zlatým Slávikom, to už vie
snáď každý. Možno si to čakal, možno nie. Čo si si však pomyslel ako
prvé, keď vyhlásili tvoje meno?
Tomáš: Neviem. V tej chvíli, ako to vyhlásili,
tak mi vypol mozog. Ja som sa tam len nejako pohyboval a cítil som sa tam
nepatrične z toho dôvodu, že toho humbuku okolo mňa bolo strašne veľa,
napriek tomu, že som nevynašiel žiadny liek trebárs na rakovinu. Že som
vlastne nič moc neurobil.
Jirka: Vlastne na nič si liek nevynašiel.
Tomáš: Presne tak. A pritom každý novinár mal
tendenciu sa ma pýtať úplne na všetko a ja som koľkokrát nevedel vôbec
nič. Ale s veľkou pokorou som to prijal, prežil som celé to udeľovanie a
na druhý deň som už bol na koncerte, kde som mohol vnímať, že zase môžem
byť s ľuďmi, s ktorými som rád, pretože ja milujem ľudí.
37 krát získal toto ocenenie Karel Gott. 17 rokov sa nikomu
nepodarilo zosadiť ho z pomyselného trónu Zlatého Slávika. Ty si to teraz
dokázal. Mal si možnosť rozprávať sa s ním? Ako to vnímal
on?
Tomáš: No ale priatelia, poďme to už nechať tak.
Ono to vlastne vôbec nič nie je. A mne je vždy ľúto toho pána Gotta. On
za mnou prišiel ešte pred samotnou ceremóniou s tým, že by mi hrozne
prial, aby som vyhral. A mňa to veľmi upokojilo a vynutkalo k tomu, že som
mu poďakoval za to, aký je, pretože to, čo sa okolo nás deje posledné dva
roky, alebo rok a pol, to sa okolo neho deje 30 rokov a on to hrozne zvláda.
Je to strašný frajer, nech si hovorí kto chce, čo chce. Takže tak. Ja som
nikoho neporazil, ja som len zvíťazil.
Čo sa teda u vás po Slávikovi zmenilo?
Tomáš: Tak, ľudia sa nás viac pýtajú na
Slávika. =) Ale inak sa asi nezmenilo nič. Ono keby si človek pripustil tieto
veci, tak by sa z toho musel zblázniť. Ono to hlavne nič neznamená, čím
nechcem podceňovať túto cenu, ale tým, že ju dostanete, kapitola sa uzavrie
a vy musíte ísť ďalej, inak by tu sedelo obrovské ego.
Jirka: Slávik nie je za to, ako kvalitná je práca,
ktorú človek robí, Slávik je cena popularity. To je hold celé. Teraz je
Tomáš Klus známy, pozná ho plno ľudí, tak mu plno ľudí poslalo hlas do
Slávika a on vyhral.
Tomáš: Čo bolo pekné. Ako v sne. My teraz žijeme
ako v krásnom sne.
Jirka: Ja sa občas budím zo sna. Sa odkopávam a
dosť sa potím. =)
Tomáš: To ja som cítil človeče, kvapkalo to zo
stropu, tak som si hovoril, čo tam len robí?
Jirka: To bude tým Popradom.
Tomáš: To je stresom. Ľudia sú hrozne v strese.
Všímate si to?
Jirka: Ja som hrozne v strese. Mne hrozne búši
srdce.
Tomáš: Ale zároveň sa deje s ľuďmi niečo
hrozne pekné. Zrazu začali cítiť srdcom.
Jirka: On to práve teraz myslí vážne, lenže na
ňom to nie je poznať. Lebo on si z niečoho robí srandu a niečo myslí
vážne.
Tomáš: Áno, ja to myslím vážne, cítite to?
Chodia ľudia a zrazu máte pocit, že sa s nimi môžete rozprávať trebárs
o láske. Môžete niekomu povedať, že ho máte rada a nikto si nebude
myslieť, že to robíte preto, že od neho niečo čakáte. Zrazu to ide. Zrazu
môžeme na koncerte používať slovo láska a ľudia sa tomu nevysmievajú.
Zrazu to berú tak, že láska je správna. To je skvelé, nie? Začíname žiť
v hrozne dobrom svete.
