Životný zážitok Popradčana Braňa: Stretnutie s hviezdami NHL, na ktoré nikdy nezabudne!

• Do USA ste išli s určitým cieľom…

Áno, gro celého výletu bolo šesť zápasov Colorado Avalanche v NHL. A nakoľko fanklub Eurolanche s klubom dlhodobo komunikuje, mali pre nás aj niekoľko lístkov a vždy po zápase umožnili vstup do mix zóny k hráčom, vstup na tréning v Pepsi Centre, ktorý bol pre verejnosť uzavretý a tiež sme mohli ísť do tréningového centra klubu.

• Ktoré zápasy ste teda videli?

Boli to zápasy proti Chicagu, Philadelphii, Dallasu, Ottawe, Edmontonu a Columbusu. Mali sme však trošku smolu, že vo všetkých zápasoch hral len jeden Slovák – Marián Hossa za Chicago. Daňo aj Marinčin boli práve v tom čase na farmách svojich tímov.

• Koľko stoja lístky na jednotlivé zápasy?

Najlacnejší na marketingovo menej príťažlivé tímy stál 23 dolárov, čo je super cena. Na lepšieho súpera kúpiš ten najlacnejší za 40 dolárov, ďalší za 70, až po 200 – 300 dolárov. Ja osobne som si raz kúpil lístok za 35 dolárov, pričom v cene bolo i tričko a pivo. A najdrahší do prvého radu hneď ku mantinelu som kúpil za 115 dolárov na „čiernom trhu“. Normálne stál 219. Tam však trh funguje tak, že pokiaľ vlastníš permanentku a nejdeš na niektorý zápas, môžeš ju posunúť ďalej, čiže je to legálne a robí sa to bežne.

• Do prvého radu? To bol asi nezabudnuteľný zážitok…

To bol. Hneď vedľa mali hráči striedačku, videla si, ako to tam žije, ako hráči komunikujú medzi sebou počas hry na ľade. Toto bol môj plán, ktorý som si chcel splniť. Inak sme na každom zápase sedeli niekde inde. Okrem prvého radu aj naopak úplne hore, raz v niečom podobnom ako sky box, inokedy na mieste s dobrým výhľadom…

• Ty si sa však dostal aj priamo na ľadovú plochu…

To áno. Cez prestávku za mnou prišla jedna z organizátoriek, nakoľko tam je to celé riešené na trošku inej úrovni ako u nás, a opýtala sa ma, či by som sa medzi tretinami nechcel zúčastniť súťaže. Samozrejme, že som súhlasil. Pred koncom prvej tretiny ma teda prišla vyzdvihnúť na moje miesto na tribúne. Obliekli ma do výstroje a postavili k mantinelu. Na hracej ploche bolo obrie pexeso, ktoré som urobil skôr ako druhá súťažiaca a teda som vyhral. Dostal som sa to maskota a kožené podpivníky. Toto bol veľký zážitok pre mňa. A mimochodom, organizátorka, ktorá ma oslovila, bola zhodou okolností tiež Popradčanka – Martina. V Denveri žije už osemnásť rokov a pracuje v Pepsi Center. Pomohol mi teda dres Slovenska a retrodres HK Poprad, ktoré som nosil na zápasy. (úsmev)

• Koľko ľudí ťa vtedy sledovalo?

Tak, hala má kapacitu 19 tisíc, avšak vzhľadom na to, že väčšina sa cez prestávku zaujímala o bufety (úsmev), tak ťažko povedať. Možno tretina z toho.

• To však nebol tvoj jediný hviezdny moment… (úsmev)

Hneď v prvý deň, ako sme do Colorada prišli, hralo sa proti Chicagu s Hossom. A keďže klub o nás vedel, ako som spomínal, tak s nami urobil rozhovor o tom kto sme, odkiaľ sme, prečo tam chodíme, koľkýkrát sme tam a pod. Tento rozhovor sa vysielal na „kocke“, ktorá je inak v Denveri najväčšia na svete – od jednej modrej čiary k druhej. Okrem toho o nás písali aj noviny Denver Post, kde sme boli všetci menovite spomenutí a česko-slovenská verzia časopisu Pro Hockey.

• Po zápase ste mali možnosť dostať sa do mix zóny. Ako to tam vyzeralo a s kým si sa tam stretol?

Takmer každý z hráčov sa pri nás pristavil. Dali nám fotky, podpisy. Ja osobne som pre svojich spoluhráčov z nášho amatérskeho hokejového tímu nakúpil kartičky a fotky a dal som im ich podpísať. Pre zberateľov majú vysokú hodnotu. Máme napr. fotky z Nathanom MacKinnonom, ktorý je asi jednou z najväčších budúcich hviezd, s Mariánom Hossom, s Milanom Hejdukom… S tým sme boli dokonca na obede. A najväčší „úlovok“ bol asi ten, keď sa pri nás na chvíľu pristavil a odfotil sa asi so štyrmi z nás tréner, niekdajší legendárny brankár Patrick Roy. Údajne to takmer nikdy nerobí. Tak ako nikdy nikomu nedá podpis na puk. Pretože ako bývalý brankár hovorí: „The puck is an enemy.“ Teda puk je nepriateľ.

• A ktoré stretnutie bolo pre teba najvzácnejšie?

Asi s MacKinnonom. Skvelí boli i českí hráči, ktorí s nami boli i na obede. Ale aj Jake Schroeder – chlapík, čo spieva na každom domácom zápase americkú hymnu. S ním sme sa stretli trikrát. Raz nám dokonca priniesol ukázať prsteň zo Stanley Cupu. Hráči ho bežne nenosia, ale majú ho zavretý kdesi v trezore, lebo má veľkú hodnotu. Ako peňažnú, tak i osobnú. Celý život makáš a raz možno vyhráš Stanley Cup. Coloradu sa to podarilo v roku 1996 a 2001. Viem, že som tento prsteň mal na ruke prvý a posledný raz v živote, preto to bolo také vzácne. A podarí sa to veru málokomu.

• Čiže toto boli pre teba tie najväčšie zážitky v USA?

Asi áno. A ten prvý zápas s tým, že som bol na ľade. No a potom San Francisco, to bol pre mňa obrovský zážitok, na ktorý nikdy nezabudnem. Úplne skvelý bol aj zápas NBA.

• Takže si si nenechal ujsť ani basketbal?

Denver je jedno z piatich miest USA, v ktorom sa hrajú všetky americké populárne športy. Je tam NHL, NBA, baseballová MLB, americký i náš futbal. Rozhodol som sa preto, že pôjdem aj na NBA, ktorý sa hrá v tej istej hale ako NHL. Jednoducho sa dohrá hokej a o štyri hodiny je už štadión pripravený na basketbal. Ja osobne som bol na zápase proti Lakers, kde je najväčšou hviezdou Kobe Brynat. Bol to pre mňa veľký zážitok. Všetci sa tam bavili bez ohľadu na výsledok a o divákov je tam poriadne postarané, majú plno súťaží a pod. Fandenie ako na basketbale, tak i na hokeji sa vôbec nedá porovnať s Európou.

• A čo americký futbal?

Ten som nevidel. Štvrťfinále sa hralo akurát v deň, keď sme odlietali. Bolo to však niečo neuveriteľne brutálne. Už ráno boli recepčné v hoteloch v oranžových dresoch domáceho tímu Denver Broncos. A pred cestou na letisko nám všetci hovorili, že budeme mať prázdne cesty, lebo všetci budú pozerať futbal, a tak aj bolo. Digitálne značky, ktoré pri cestách upozorňujú šoférov sa teraz zmenili na nápis Go Broncos go. Americký futbal tam sleduje snáď každý. Je oveľa populárnejší ako hokej. Možno aj preto, že v NHL je za sezónu 82 zápasov a vo futbale len šestnásť, takže zápasový deň je vzácnosťou.

• Takže aký dojem v tebe Amerika zanechala?

Veľmi pozitívny. Určite by som sa tam chcel ísť ešte niekedy pozrieť, ale už do nejakých iných miest. A zobrať aj rodinu. Ameriku jednoducho treba vidieť a zažiť. Zahodiť predsudky. My by sme mali byť tí poslední, ktorí by mali mať voči Američanom nejaké predsudky.

• Zmenilo sa týmto výletom u teba niečo?

Teraz mám pocit, že svet je menší, ako som si doteraz myslel. (úsmev) Ráno sadneš do lietadla a večer si už úplne niekde inde. Inak, letiská sú tam neuveriteľne obrovské. Keď som sa po vystúpení z lietadla chcel dostať k batožine, tak som musel ísť dve zastávky vlakom a to pritom Denver nie je nejaký mimoriadny dopravný uzol.

• Vieš si predstaviť, že by si o rok išiel znova?

Určite nie. Teda, ja by som aj išiel, ale už to nebude reálne – a hlavne už nie bez rodiny. Minimálne traja z nás, čo sme tam boli, však určite pôjdu opäť. Budúci rok sa bude hrať priamo v Denveri zápas pod holým nebom, čo je veľký ťahák.

Prvú časť rozhovoru, v ktorej Braňo rozprával o USA si môžete prečítať tu: Popradčan Braňo (32) si doprial životný výlet: Zážitky z USA, na ktoré len tak nezabudne!

foto: archív Branislav Švec